Ernst Heinrich Weber

Ernst Heinrich Weber (Jún 24, 1795 – Január 26, 1878) bol nemecký lekár, ktorý je považovaný za jedného zo zakladateľov experimentálnej psychológie. Zaraďuje sa tiež medzi predstaviteľov psychofyziky. Weber bol významnou osobnosťou v oblastiach fyziológie a psychológie. Zaujímal sa prevažne o dotykový a kinestetický zmysel.

Otec Ernsta Webera pôsobil ako profesor na Univerzite vo Wittenbergu. Weber sa stal doktorom so špecializáciou na anatómiu a fyziológiu. Mal dvoch mladších bratov, Wilhelma a Eduarda, ktorí tiež pôsobili na akademickej pôde. Weber sa stal lektorom a profesorom na Univerzite v Leipzigu, kde ostal učiť, až kým v roku 1871 neodišiel do dôchodku.

Život

Ernst Heinrich Weber sa narodil 24. Júna 1795 vo Wittenbergu. Bol synom Michaela Webera, profesora teológie na Univerzite vo Wittenbergu. Už v mladom veku sa Weber zaujímal o fyziku a vedy pod vplyvom fyzika Ernsta Chladniho, ktorý sa často označuje ako „otec akustiky“. Weber dokončil strednú školu v Meissene a v roku 1817 začal študovať medicínu na Univerzite vo Wittenbergu. Pre svoj doktorát odišiel v roku 1815 na Univerzitu v Leipzigu. V roku 1817 sa stal asistentom v Lekárskej klinike J.C. Claurusa a potom v roku 1818 profesorom komparatívnej anatómie na Univerzite v Leipzigu. V roku 1821 sa na univerzite stal predsedom ľudskej anatómie. Weberov prvý priamy príspevok do psychológie vznikol v roku 1834, kedy začal skúmať jav, podľa ktorého medzi najmenším pozorovateľným rozdielom a štandardným podnetom existuje priamoúmerný vzťah. Výsledky svojej práce o tomto jave uverejnil v diele „De Tactu“.

Weberova práca o dotyku

Rozdielový prah

Weber bol medzi prvými, ktorí demonštrovali, že dotykový zmysel nie je jeden, ale pozostáva z viacerých zmyslov (zo zmyslov tlaku, teploty a bolesti). Zmapoval rozdielnu citlivosť kože na rôznych častiach tela tak, že sa dotýkal otupenými hrotmi kružidla dvoch bodov na tele a zisťoval minimálnu vzdialenosť, ktorá je potrebná k rozpoznaniu dvoch podnetov od jedného. Vykonal celkovo 70 000 takýchto meraní. Najmenšiu vzdialenosť medzi dvoma bodmi, ktoré subjekt vníma ako dva rozdielne body a nie ako jeden bod, nazval rozdielový prah. Rozdielový prah je najmenší rozdiel medzi dvoma podnetmi o rôznej intenzite, ktoré vedú ku vzniku dvoch pocitov alebo vnemov. Veľkosť rozdielového prahu závisí od intenzity štandardného podnetu. Po sérii pokusov zistil, že najmenší rozdielový prah je na jazyku (okolo 1 milimetra) a najväčšií uprostred chrbta (okolo 60 milimetrov). Na základe výsledkov vyvodil, že rozdiely v prahoch na rôznych miestach tela je výsledkom anatomického usporiadania zmyslových receptorov pre dotyk – čím viac receptorov, tým citlivejšia diskriminácia.

Weberova práca o kinestézii

Najmenší pozorovateľný rozdiel

Weber hľadal najmenší rozdiel medzi rozlíšením dvoch rôznych hmotností. Jeho subjekty najprv zdvihli jedno závažie (štandardné, ktoré ostalo rovnaké počas celého pokusu), a potom zdvihli druhé. Subjekty museli oznámiť, či druhé závažia vážia rovnako, sú ťažšie alebo ľahšie oproti štandardnému závažiu. Zistil, že pokiaľ sa závažia od štandardného odlišovali veľmi málo, tak boli považované za rovnako ťažké. U ľahkých závaží dokázali ľudia zaregistrovať aj veľmi malé rozdiely v hmotnosti, u väčších boli zaregistrované rozdiely v hmotnosti omnoho väčšie. Po sérii rovnakých pokusov bol Weber schopný stanoviť najmenší pozorovateľný rozdiel medzi štandardnou a variabilnou hmotnosťou. Je dôležité poznamenať, že Weber tento jav nepomenoval ako najmenší pozorovateľny rozdiel, ale ako psychologické skúsenosti (vnemy), ktoré môžu ale nemusia nastať, pričom závisí od vzťahu medzi štandardnou a variabilnou hmotnosťou.

Weber vykonal základný experiment pre diskrimináciu hmotnosti s dvoma skupinami. U prvej skupiny boli subjektom do rúk vložené závažia, pričom ruky mali položené na stole. Vtedy bol úsudok subjektu vytvorený primárne na základe taktilných vnemov. U druhej skupiny mohol subjekt zdvihnúť ruky aj so závažím. Vtedy bol úsudok subjektu vytvorený na základe taktilných aj kinestetických vnemov. Zistilo sa, že ľudia boli schopní vnímať omnoho menšie rozdiely v hmotnosti, keď mohli zdvihnúť závažia, oproti prípadu, kedy boli závažia ľuďom vložené do nehýbucich sa rúk. Weber bol toho názoru, že vyššia senzitivita hmotnostných rozdielov pri dvíhaní závaží je spôsobená kinestéziou.

Weber počas svojho výskumu o kinestézii zistil, že najmenši pozorovateľný rozdiel je konštantná jednotka štandardnej hmotnosti. Diskriminácia nezávisí od absolútneho rozdielu medzi dvoma hmotnosťami, ale od pomeru jednej hmotnosti k druhej. Pre dvíhané závažia je to 1/40, pre nedvíhané 1/30. Ak má dvíhané štandardné závažie hmotnosť napríklad 40 gramov, druhé závažie by muselo mať 41 gramov, aby bolo považované za ťažšie, a 39 gramov, aby bolo považované za ľahšie oproti štandardnému závažiu. Ak má štandardné závažie 160 gramov, druhé závažie by muselo mať aspoň 164 gramov alebo 156 gramov, aby bolo považované za ťažšie alebo ľahšie oproti štandardnému závažiu.

Weber rozšíril svoj výskum a našiel dôkazy, ktoré poukazujú na existenciu konštantnej jednotky odpovedajúcej najmenšiemu pozorovateľnému rozdielu pre každú zmyslovú modalitu. (Obrázok) Z tabuľky vyplýva, aká veľká zmena intenzity podnetu musí nastať, aby sme dokázali zaznamenať zmenu. Pri vyšších intenzitách podnetov sa však rozlišovacia schopnosť ľudských zmyslových orgánov znižuje. Čím je hodnota Weberovej konštanty nižšia, tým je zmyslový orgán citlivejší k zmenám intenzity podnetov.

Weberov zákon

Weberov zákon je definovaný ako vzťah medzi rastom intenzity štandardného podnetu a zvyšovaním rozdielového prahu. k=δI/I , kde I je intenzita štandardného podnetu, δI je prírastok intenzity odpovedajúca najmenšiemu pozorovateľnému rozdielu a k je Weberova konštanta. Tento zákon však neplatí úplne presne. Weberov zákon sa dá považovať za prvý kvantitatívny zákon v dejinách psychológie. Weberov zákon bol prvým výrokom systematického vzťahu medzi fyzickou stimuláciou a psychologickou skúsenosťou. V jeho práci pokračoval fyzik Gustav Fechner.

Použitá literatúra

Atkinson, R. L. a kol. (2003). Psychologie. (2. vyd., 751 s.) Praha: Portál

Hergenhahn, B. R. (2009). An Introduction to the History of Psychology. (6. ed., 728 p.) Belmont: Wadsworth

Plháková, A. (2006). Dějiny psychologie. (510 s.). Praha: Grada

Plháková, A. (2003). Učebnice obecné psychologie. (442 s.). Praha: Academia