Abelard

Verze z 19. 12. 2018, 17:45, kterou vytvořila Romain (diskuse | příspěvky) (gramaticka oprava)
(rozdíl) ← Starší verze | zobrazit aktuální verzi (rozdíl) | Novější verze → (rozdíl)

Pierre Abelard (1079-1142) - subjektivizmus a tolerancia v súhre s dialektikou


Životopis

Do dejín sa zapísal ako excelentný filozof na prelome patristiky a scholastiky,humanista, zakladateľ modernej morálky, 1 ako zakladateľ konceptualizmu, teológ a filozof s vynikajúcim dialektickým uvažovaním.V prípade Pierra Abelarda je to subjektívny pohľad na hodnotenie vlastných činov, používanie racionality a tiež tolerancia k odlišným názorom.

Bol žiakom Rosscelina (zástancu nominalismu 2) a neskôr žiakom Guglielma z Champeaux (predstaviteľ realizmu 3 ) Jeho život je plný dramatických udalostí, čo len potvdzovalo, že mal bojovnú a vzdornú povahu, ale bol tiež veľmi charizmatický a keď začal vyučovat vo vlastnej škole v blízkosti Paríža (filozofiu, neskôr teológiu) nemal núdzu o poslucháčov. Ottov slovník náučný z roku 1888 to opisuje takto :

"Mocen jsa všech řečnických dojmů a podporován skvělými prostředky zevnějšími, postavou, hlasem i odvahou, působil neodolatelně na posluchače valem k němu se sbíhající (míval někdy prý až 5000 posluchačů, mezi nimi jména později proslulá), sláva jeho rostla a vrstevníci nadšenými výrazy velebili jeho učenost i ducha. Tu roku 1117 poznav spanilou a duchaplnou Heloisu, sedmnáctiletou neteř přítele svého, kanovníka Fulberta, stal se učitelem a milencem jejím. Po rozmanitých příhodách, v nichžto velkodušnost Heloisina. ale na straně Abelárdově jakási povážlivá vypočítavost se jeví, dal jej Fulbert ze msty přepadnouti a vyklestiti, aby mu zamezil přístup k vyšším hodnostem. Abelárd zdrcen uchýlil se do kláštera sv. Diviše, ale nepohodnuv se s mnichy opustil sídlo toto a v Nogentu nad Seinou vystavěl si příbytek a kapli věnovanou Svatému duchu Utěšiteli (Paraklét)."[4]

S mníchmi v klaštore Saint -denis, ako aj v predošlom kláštore sa nepohodol, lebo kritizoval ich svetský a pôžitkársky život (žili tam s konkubínami a deťmi, kradli), dokonca ho ohrozovali na živote (vo svoej Histórii calamitatum píše ,že sa ho viackrát pokúsili otráviť a ohrozovali mečom).

Teológia

Dvakrát boli jeho diela odsúdené na cirkevných synódach. Prvýkratv Soissons roku 1121, kde mu nebolo dovolené, aby sa hájil, pretože jeho nepriatelia si boli vedomí Abelárdových dialektických a diskutérskych schopností a vedeli, že v sporoch by ich porazil, podobne ako skôr vyvrátil Anselmove názory. [3] Bol donútený hodiť do ohňa svoje dielo „Traktát o jednote a Božskej trojici “.1 Druhýkrat v roku 1140 na synode v Sens, o ktorú sám požiadal, ale jeho protivníci ho predbehli a dopredu pripravili podmienky na odsúdenie jeho učenia. O dva roky na to zomrel.

Tieto spory a nespravedlnosti ako aj odsúdenia považoval za väčšie nešťastia a utrpenia ako predchádzajúcu bolesť telesnú, keďže tam sa podľa svojich slov považoval za čiastočne vinného . 2 Rozhodol sa obetovať filozofii svoj život aj manželstvo (uvažujúc nad slovami Cicera, že není možné, aby sa rovnou měrou věnoval manželce i filozofii), a takto presvedčil aj Heloisu, ktorá sa ho z lásky k nemu vzdala. [3]

Zaujímavé je že jeho autobiografia Historia calamitatum mearum "História mojeho utrpenia" (1134), písaná ako dopis fiktívnemu priateľovi je jediná autobiografia stredovekého autora. [3] Z diela cítiť silný individualizmus so subjektívným až narcistickým hodnotením udalosti a vyznieva skôr ako žalostenie nad nedosiahnutým oficiálnym uznaním či pochopením vlastnej snahy o pravdu. Badať autorovu väčšiu lásku ku filozofii ako k teológii (teológiu tu tvrdí, že začal študovať až na naliehanie žiakov ) a tiež obdiv či vzor v antických mysliteľoch. Dielo pôsobí ako vlastná apologéza, je však preniknuté silným nezávislým myslením a z autora cítiť vnútornú slobodu a čisté svedomie, a preto nakoniec pôsobí sympaticky. Abelárd zameral svoju prácu na tri oblasti, a to už spomenutú teológiu, potom logiku a etiku.

Logiku zahňuje dielo Sic et Non (1121), Dialectica (približne 1120), Logika pre začiatočníkov (1120) a iné, kde sa venoval ako sémantike, tak aj metodickým postupom logiky podľa svojej tézy Intelligo ut credum ( Snažím sa pochopiť, aby som veril )4. Pozoruhodný je spis Sic et Non („Áno i nie“ alebo iný preklad „Pre a proti“), kde zozbieral rôzne výroky svätých otcov, ktoré boli zdanlivo rozporuplné a podnecovali preto k úvahám s cieľom, aby sa čitatelia čo najviac venovali skúmaniu pravdy a tak rozvíjali svoje rozumové schpnosti.

"Prológ k Sic et Non je obranou tolerancie v diskusii o cirkevnej tradícii, ukazuje cestu a metódu, ako rozlišovať medzi pravdou a nepravdou.... Múdrosť spočíva v kladení otázok a pravý kľúč k múdrosti spočíva vo vytrvalých ačastých otázkach. [1] pochybnosťou sa dostávame k otázke, otázkou hľadáme a nachádzame pravdu. Kladenie otázok je nástrojom dialektiky, vedy, ktorá skúma pravdu: 'ten, kto sa pýta, vyjadruje tak svoje vlastné pochybnosti, aby tak získal istotu, ktorú ešte nemá.'" [2]

Pri riešení rozporov za nezpochybniteľnú autoritu považoval Písmo a o dielach neskorších autorov tvrdil, že sa má slobodne premýšľať aj pochybovať o nich. Týmto spôsobom bolo vlastne filozofické myslenia teda rozum sudcom i v oblasti náboženských právd. Naproti tomu sa považoval za pravoverného kresťana a aj žil prísnym mnížskym životom a seba považoval sa za verného syna cirkvi. [3]

Bol sčítaný v antickej literatúre a bol presvedčený, že Boh osvietil a odmenil za príkladné životy aj niektorých antických teda pohanských filozofov ( Sokrates, Platón, Seneca, Vergilius, Cicero,) a tí učili niečo z najdôležitejších kresťanských doktrín. [3]

Etika

Abelárdove etické úvahy sú na dobu vzniku netypické. Sú originálnym spojením antickej etickej tradície a kresťanskej morálky. Dielo Ethica ( Scito te ipsum ) 1138(?) v preklade „Etika či poznaj sám seba“ už podľa názvu vychádza z princípov Sokrata, ktorý uznával túto tézu. [4] V zmysle kresťanského sokratizmu identifikoval etiku ako poznanie teda vedomie o sebe, keďže pre morálne hodnotenie nie je rozhodujúci len samotný čin, ale aj úmysel konajúceho.

V diele kladie dôraz nielen na vonkajšie skutky (skutky nepokladá týmto sa menej podstatné), ale aj na vnútorné myslenie z ktorého pochádzajú. Týmto vstupuje úmysel – intentio ako ďalšia premenná do rovnice morálneho hodnotenia. Kritériom etickej kvality sa stáva svedomie jednotlivca a z neho vychádza jeho etický úsudok. Hriech spočíva v úmysle konať chybne, teda keď sa rozhodne konať proti svojmu svedomiu, či už sa čin stal, alebo nestal. Vina existuje už vo chvíli rozhodnutia konať nesprávne. Tento Abelárdov postoj je prísnejší morálny štandard než bežná etika stredoveku. Naproti tomu dotýka sa aj úskalí, ktoré mu odporcovia vyčítali, lebo Abelárd tvrdil, že aj muži, čo ukrižovali Krista boli nevinní, keďže si mysleli, že to majú robiť a neboli si vedomí činenia zla. Súhlas pre konanie je hriešny len vtedy, keď obsahuje opovrhnutie dobrom a spravodlivosťou ( t.j. zároveň Bohom) a správny vtedy, keď ukazuje rešpekt a lásku k dobru.

Ľudská spravodlivosť a súdy sa však oprávnene môžu zaoberať a hodnotiť iba vonkajšími činmi, lebo vnútorné zámery môže poznať len Boh.

Teodicea

Tým Abelárd vysvetľoval, prečo Boh môže z tajomných dôvodov odsúdiť aj ľudí, ktorí nič zlé nevykonali, keďže tvrdil, že Boh musí mať na všetko dôvod. ( Tu vidno silné ovplyvnenie stoickým fatalizmom). [5]

Svedomie

Rozdiel so stoickým pohľadom bol v tom, že v stoickom pohľade cnosti i neresti boli charakteristiky človeka, kým pre Abelarda len vrodené sklony, ktoré človek môže ovládať a naša správnosť alebo hriešnosť jednania záleží od toho, či súhlasíme alebo odmietame ich. Týmto cnosti a neresti označil za eticky neutrálne, činy za indiferentné a rozhodujúcim činiteľom etického hodnotenia určil vnútorný úmysel (intentio). Pokánie má zmysel, len keď slúži k ozajstnej etickej premene človeka. Rozhodnutie preň musí byť teda slobodné a jednotlivec ho musí chápať.

Tolerancia

Dielo Dialogus inter Philosophum, Judaeum, et Christianum 1125/26(?) „Rozhovor medzi filozofom, židom a kresťanom“ obsahuje myšlienku Abelardovej etiky - ideu tolerancie.

"Spis Collationes sive Dialogus začína opisom nočnej vízie, v ktorej k autorovi prichádzajú traja muži s rozličnou vierou (diversis fidei sectis) a s prosbou, aby ich rozsúdil. Všetci vyznávajú jedného Boha, no spôsob jeho uctievania je u každého z nich iný. Pohan, nazvaný aj filozof, sa pridržiava prirodzeného mravného zákona, pre žida a kresťana sú východiskom záväzné posvätné knihy. Rôznosť vier a postojov ich vedie k diskusiám, porovnaniu a „rozsúdeniu“ argumentácií. Neúspešné pokusy ukončiť rozhovor a ťažkosti s tým spojené sú dôvodom hľadania sudcu, ktorý sa bude pridŕžať rozumových argumentov." [1]

Celý dialóg pozostáva z dvoch hlavných častí: v prvej vedie dialóg filozof so zástupcom židovského náboženstva, v druhej s kresťanom. Predstavitelia náboženstiev sa priamo nekonfrontujú. Arbiter (štvrtá postava) vstupuje do rozhovorov iba v nepatrnej miere a ani na konci nevynesie záverečné „rozsúdenie“ týkajúce sa prednosti, výlučnosti či pravosti niektorého z náboženstiev. Treba poznamenať, že arbitrom nie je filozof ( lebo jeho postoj je tiež považovaný len za jednu z foriem viery ) arbitrom , ktorý do dialógu zasahuje len minimálne je autor spisu, čo nevylučuje, že Abelárdove myšlienky vyjadruje postava filozofa, prostredníctvom ktorého predstavil svoju koncepciu argumentatívnej teológie. Autor spisu prijíma úlohu arbitra, o ktorú žiada filozof, uvedomuje si však svoju nedostatočnosť, pokiaľ ide o problematické otázky ľudskej existencie (Abaelard 2008a, 86). Zároveň poukazuje na výhodu filozofa pred židom a kresťanom. V argumentácii môže použiť proti nim Písmo a  rozum. Ani jeden z veriacich nemôže hľadať námietky proti písanému zákonu filozofa, pretože ten sa na žiadny neodvoláva. Môžu argumentovať výlučne rozumovými dôvodmi (rationibus), no tými lepšie disponuje práve filozof. Filozof je zástanca prirodzeného zákona. [4]

Spis celkovo pôsobí ako prejav rešpektu k inému vyznaniu, ale zároveň na právo väzby k vlastnej náboženskej tradícii, tu konkrétne k obhajobe kresťanstva, keďže Abelard nezastával náboženský indiferentizmus. Tolerancia sa prejavuje v postoji, že arbiter sa nakoniec zrieka ulohy vysloviť, kto má v dialógu pravdu. Možno povedať ,že spis predstavuje v konečnom hodnotení rozhovor kresťana so sebou samým.

Každé náboženstvo obsahuje aspoň určitý prvok pravdy, preto kresťanstvo si nemá robiť nárok na to, že je jediné pravdivé. 2Morálne predpisy jednotlivých náboženstiev sú pre morálku zbytočné. Týmto názorom Abelárd zosvetšťuje morálku a oslobodzuje ju od náboženských predpisov [3] Naplnením prirodzeného zákona človeka dosiahnene najvyššie dobro teda šťastie. Zdrojom prirodzeného zákona (nášho morálneho vedenia) je Boh takže okrem toho, že je najúplnejšie vyjadrený v Biblii dosiahli ho prostredníctvom svojej etiky aj pohanskí filozofovia ( praví filozofi ako Sokrates, Seneca ), lebo boli milovníci božskej múdrosti. Práve etika je najvyšším filozofickým poznaním ( posledný predstupeň k teologickému uchopeniu Boha), človek totiž smeruje k Bohu ako k svojemu najvyššiemu dobru (aj keď to smerovanie nemusí poznať ). Prirodzený zákon je zapísaný do podstaty prírody i ľudského rozimu a etika ho odhaľuje.

Okrem prínosu k etike Abélárd sa zapísal do histórie ako zakladateľ konceptualizmu, (koncept ako všeobecný pojem), keď sa snažil vyriešiť problém univerzálii. Abelárdova odpoveď bola "universalia in rebus" - iniverzálie nie sú pred vecami alebo po jednotlivinách, ale univerzálie sú vo veciach. V skutočnosti, ktorá nás obklopuje sú univerzálie len vo veciach, ale u Boha sú pred vecami ako praobraz stvorenia. Jeho postoj sa tiež nazýva umiernený nominalizmus.

V súčasnej dobe je koncept v umení veľmi silným a živým prúdom a to dokonca tak, že vyraďuje aj estetickú stránku umeleckého diela. „Cieľom konceptuálneho umenia je interaktivizovať reflexívne myslenie príjemcu, ktoré nie je prvoplánovo zamerané na estetické vnímanie artefaktu, ale na jeho ideu a jej významový kontext.“ 1Ktovie či Abelárd v stredoveku tušil, kam sa jeho myšlienky posunú a či by bol rovnako tolerantný k mnohým kontroverzným konceptuálnym dielam, tak ako učil toleranci a rešpektovaniu názorov.

Odkazy

  1. Dejiny etického myslenia, ed. Anna Remišová, KALLIGRAM, Bratislava 2008, str.140
  2. Podľa nominalismu skutočnými sú iba jendnotlivina a všeobecné pojmy sú iba menami.
  3. -
  4. -
  5. To sa aj dnes v teologickom chápaní väčšiny cirkviev považuje v mnohých črtách za heretické a arianistické. To je možno dôvod prečo existuje tak málo odborných diel o Abelárdovom učení od autorov z radov tradičnej či ortodoxnej teológie.
  6. Vo svojom prvom liste Abelardovi Heloisa píše : „ Řekni mi jedině, múžeš li, proč jsi mne po našem vstupu do kláštera, o němž jsi ty sá m jedině rozhodl, tak zanedbával a tak na mne zapomněl, že jsem nemohla okřát ani rozhovorem v tvé přítomnosti, ani dopisem v nepřítomnosti....Marne očekávam, že bys byl štedrý v činech, když vidím, jak jsi lakomý v slovech. Až dosud jsem se domnívala, že jsem měla právo na tvuj dík, neboť jsem podle tvé vule vypnila vše, a doposud setrvávam plně v tvé poslušnosti. Neboť mne , když jsem byla mladičká, nepřivedla k drstnostnem klášterního obcování náboženská žboznost, ale toliko tvuj rozkaz....Za to jistě nemohu očekávat od Boha žádnou odměnu, neboť, co jsem učinila , nestalo se z lásky k němu.“ Abelard a Heloisa : Dopisy utpení a lásky, ODEON Praha 1976, str. 82-83
  7. Kladenie otázok je typická Sokratova metóda, Abelárd túto dialektiku prepracováva a rozširuje

14.

15. Toto je veľmi odvážna myšlienka na 12.storočie, keď vládla „Náboženská neznášanlivosť. Vyzdvihovanie Božej cirkevnej autority využívalo na podporu nárokov náboženstva na absolútnu pravdu. Keď sa takýto obraz Boha spojil s politickou a vojenskou mocou, výsledkom bolo náboženské prenasledovanie, križiacke výpravy, náboženské vojny,...a to všetko v Božom mene“ Ian G.Barbour : Keď sa veda stretne s náboženstvom, KALLIGRAM, Bratislava 2009 Str.193. Treba ešte v tej súvislosti poznamenať, že najväčším Abelárdovým odporcom bol Bernard z Clairvaux (1090-1153), ktorý zariadil Abelárdovo odsúdenie na synóde v Sens aj jeho neúspech neskôr po odvolaní u pápeža ( na pápeža Innocenta II. mal vplyv, keďže sa zaslúžil o jeho zvolenie a bol jeho učiteľ ) . Do histórie vstúpil okrem iného ako vyhlasiteľ tragickej druhej križiackej výpravy (1147-1149), ktorá mala krvavo pomstiť obete prvých križiackych výprav (1096-1099).

Zdroje

  • [1] Dejiny etického myslenia, ed. Anna Remišová, KALLIGRAM, Bratislava 2008,
  • [2] „Malé dejiny folozofie“ od Hans Joachim Storig, Karmelitánske nakladatelství 2007, Praha
  • [3] Masarykova univerzita, Dejiny filozofieII./ Abelard https://is.muni.cz/do/rect/el/estud/ff/ps10/phil/web/pa12.html 18.4.2016
  • [4] Filozofia roč.68, č.6 str.481-495 Martin Vašek :„Abelardova filozofická reflexia náboženského dialógu.“
  • [5] AUSPICIA- recenzovaný časopis , vyd.Vysoká škola evropských a regionálnych studií, České Budejovice, červen 2007
  • [6] Tomáš Halik : Noc spovědnika, Nakladatelství Lidové noviny,2.vyd. 2014
  • [7] Ian G.Barbour : Keď sa veda stretne s náboženstvom, KALLIGRAM, Bratislava 2009
  • [8] Jeruzalemská Biblia, preklad Anton Botek, Dobrá kniha Trnava 2015
  • [9] Abelard a Heloisa : Dopisy utpení a lásky, ODEON Praha 1976 (Historia calamitatum Abaelardi, Epistulae ad Heloissam)