Sokrates

Sokrates a jeho metóda sebazdokonaľovania

„ Viem , že nič neviem . “ οἶδα ουδὲν εἰδώς [oida ūden eidōs]

       Najznámejší výrok filozofa Sokrata. Vo svojej dobe veľmi kontroverzná bytosť, človek , ktorý svoju filozofiu prezentoval  svojím životom a udivujúca osobnosť, ktorá vpečatila myšlienky svojej filozofie a prístupy k predmetom skúmania svojím naledovníkom a aj niekoľkým generáciám po nich. My ho teraz z odstupom dejín vieme vysoko hodnotiť už len tým, že celé obdobia rannej antickej filozofie nazývame predsokratovské. A to tým pozoruhodnejšie, že Sokrates sám o sebe nezanechal písané dielo a ani v dielach Platóna, ktorý sa o ňom píše najviac, nie je zmienka, že by

k tomu mal snahu. *pozn.1 Jeden z dôvodov vysvetľuje J.Patočka vo svojom úvode k súboru zobraných prednášok : „ Doba sama byla nehistorická, společnost ještě nesevřena dokumentací, automatickou úřední pamětí svých dějů; a osoby samy byly příliš zabrány svou úlohou v dané chvíli a v daném místě, úlohou, které sloužily napolo pohrouženy do věčnosti, než aby pomýšlely na světové dějiny, na budoucí sled časů. Jejich vlastním místem byl život, …....... Že takoví lidé tedy nepíší, nevytvářejí děl, není ničím nahodilým, nýbrž tkví v jejich podstatě; ne že by při tom nebyli velikými tvůrci slova — bývají těmi největšími, ale slovo je u nich zasazeno do příležitosti, do okolnosti, do sběhu dějství, krátce — neodrodilé situaci. “ *1 Skutočne by nás to nemalo v prípade Sokrata prekvapovať, keďže pri bližšom skúmaní jeho filozofie a jeho vnímania spoločnosti , seba aj ľudí okolo seba to implicitne vyplýva.

Všetky diela o Sokratovi, snáď až na diela Oblaky od Aristofana, ( a ktoré mu viacmenej bolo osudné,...hoci ešte zďaleka, vzhľadom na čas, kedy bolo napísané, nemohli vystihovať jadro a zmysel jeho filozofie ) napísali filozofi, ktorých Sokrates pri svojej obhajobe nazval „ ...mladí ľudia, synovia najbohatších občanov, ktorí majú najviac voľného času, dobrovoľne ma sprevádzajú a s radosťou počúvajú, ako podrobujem ľudí skúške, a aj oni sami ma často napodobňujú a usilujú sa skúmať iných. “ *2 Z uvedenej charakteristiky Sokratových nasledovníkov už vyplýva metóda Sokratovej filozofie a naznačuje jej cieľ a smerovanie.

Ako teda možno charakterizovať Sokratovu filozofiu vnímania sveta ? V jeho prípade by sa skôr hodila charakteristika ako : filozofia vnímania človeka, čo by aj súhlasilo s hodnotením Sokrata podľa novokantovca Ernsta Cassireira „ Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická“ *3 Sokrates sa považuje za vzor filozofa a to právom, dokonca môžem povedať za vzor čistého filozofa, ktorý svoju filozofiu nezaťažoval politickou aktivitou ( „ ...žeby som bol už dávno zahynul, keby som sa bol pokúsil zaoberať sa politickou činnosťou ,... pre človeka, ktorý chce naozaj bojovať za právo , ...je nevyhnutné, aby žil ako súkromník a nebol verejne činný. *4 ) alebo zaoberaním sa prírodnými či špeciálnymi vedami. Sokrates už skoro na začiatku upustil od pozorovania prírody a skúmania podstaty či ontologického pôvodu sveta. Zameral sa na skúmanie človeka samotného z metafyzického hľadiska ako na jedinú cestu, ktorej výsledkom je mravný úžitok. V jeho prípade bola cesta k spoznávaniu seba samého a cesta, ktorú odporúčal svojim spoludiskutérom, zároveň cestou k cnosti a dobru s vytýčením cieľa, ktorým je zušľachťovanie duše. Keďže Sokrates skúmal človeka, jeho názory a hlavne rozumnosť čiže múdrosť jednotlivca, celý jeho spôsob vychádzal z najprirodzenejšej ľudskej a ľudom vlastnej komunikácie a to z DIALÓGU. Sokrates viedol partnerský dialóg zručne kladenými otázkami na podstatu vecí na vlastnosti

a charakteristiku doteraz zdanlivo bežných pojmoch ako dobro, spravodlivosť, prospešnosť,
či krása. Hoci jeho partneri boli krátko po začiatku rozhovoru v rozpakoch a plní pochybnosti
a neistoty  jeho cieľom  nebolo antagonisticky protirečiť, ani snaha o zmenu názora, ale jeho cieľom bolo hľadanie spoločnej pravdy naladením sa na spoločnú východiskovú platformu s tézou :

„ Viem ,že nič neviem “. gr. Gnothi seauton.

V svojej apológii to vysvetľoval takto : „…. odchádzajúc uvažoval som v duchu, že som od toho človeka múdrejší; zaiste ani jeden z nás nič nevie dokonale, tento si však myslí, že niečo vie, aj keď nič nevie, ja však tak ako skutočne nič neviem, ani si nemamýšľam, že niečo viem. Zdá sa teda, že som od neho trochu múdrejší práve preto, že si o tom, čo poviem, ani nenamýšľam, že to viem.“ *5 .“...Zdá sa však občania, že skutočne múdry je len boh a v tejto veštbe hovorí práve to, akú malú cenu má ľudská múdrosť, ba skôr nijakú. A zdá sa, že to nehovorí o samotnom Sokratovi, ale len tak používa moje meno uvádzajúc ma ako príklad, akoby povedal: „ Ten z vás ľudia, je najmúdrejši, kto ako Soktates poznal, že jeho múdrosť skutočne nemá nijakú cenu .“ * 6“ Rázne to ďalej zhodnotil v tejto vete : „ A nie je potom tá najhanebnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie ? “ * 7 Keďže Sokrates si uvedomoval túto ľudskú a svoju nevedomosť , vstupoval do dialógu už s určitým nadhľadom, či výhodou a necítil sa ohrozený spochybňovaním zdanlivých istôt a necítil diskomfort zo straty nepodložených presvedčení a z rozporu so sebou samým , ktorá vyzerala priam ako antinómia, čo nemožno povedať o jeho partneroch v dialógu, ktorých táto irónia surovo a nečakane zasiahla. Krátko po začiatku rozhovoru so Sokratom to v Dialógu Akibiades I. vyjadruje takto : „ Při bozích , Sokrate již ani nevím, co mluvím, ale docela se podobám člověku, s kterým se děje cosi divného ; neboť při tvých otázkach hned se mi zdá jedno, hned zase něco jiného.“ *8 Týmto dialektickým prístupom sa zaručila podmienka pochybovania a zároveň otvorenie prístupnosti partnera znížením jeho sebavedomia. Nebudem upierať Sokratovi jeho jedinečnosť, keď podotknem, že spoločenský stav a strata étosu v aténskej spoločnosti mu dopomohli túto odpoveď a mravnú hodnotu hľadať vnútri subjektu . Podľa Anzenbachera to HEGEL definoval ako „ hledat v sobě směram do nitra a ze sebe poznávat a určovat , co je správne a dobré “ *9 Ale Sokrates enlektiku , čiže kritickú stánku svojej metódy , používal nie na zmenenie názoru iného, ale na spoločné nájdenie pravdy, či cesty ku pravde a to logickou argumentáciou a použitím sily rozumu . Tento obrat do vnútra k vlastnému rozumu prostredníctvom logos vedie k nájdeniu novej cesty a vedomie slobody rozumu spolu s možnosťou vlastného poznania priam nabáda hľadaniu. Doterajší systém automatického prijímania hodnôt, predom predpojatý systém už bol Sokratesom rozbitý, keďže bežne prijímané postoje a poznatky boli dokázané ako nedostatočne odvôvodniteľné , prípadne jednostrane hodnotené. Východiskom je teda človek , Človek sám o sebe, použitie slobodného rozumu a vlastými silami získaná pravda. V Sokratovskom prístupe by sme veľmi dobre mohli vyjadriť analógiu s modernou psychoanalýzou, kde poznaním vlastných motívácii, vnútorných pohnútok a odhalením skrytých podnetov a vlastných podmienok nazerania dostávame do rúk silu ich ovládať. Hoci toto Sokratovské správanie predstavované neustálym chodením, vyhľadávaním partnerov na diskusiu , dokazovaním nemožnosti jednoznačnej deterninácie pojmov a prezentovaním týchto myšlienok podriadil celý spôsob svojho života, nemožno označiť Sokrata za extrémneho individualistu. 1Pozn. A nemožno ho označit ani za výlučného hlásateľa evangelia vnútornej slobody. (podľa H.Maiera) *10 Jednak preto , že z tejto apórie ponúka Soktates východisko, východisko , ktoré sa nám postupne ukazuje ako svetlo v diaľke tunela, ktoré naraz v tme zbadáme a ktoré nás ďalej priťahuje , určuje smer, až sa ocitáme v plnom svetle dňa a vieme ako ísť ďalej.

          Poznaj seba samého znamenalo v Sokratovom prípade : ísť ďalej a konať.

Konať podľa slobodnéhu užívania rozumu , ciže toto subjektívne poznanie pravdy premieňať na praktické poznanie, respektíve prax alebo etiku. Lebo poznanie dobra nemožno ignorovať, ale samo vedie ku konaniu. 2pzn. Ale hlavne preto, že Sokrates seba vnímal sociálne a účel svojho učenia ako cestu k zdokonaľujúcej sa spoločnosti tvoriacimi osvietenými ( ak môžem použiť tento výraz 3pzn.) jedincami

s dôveryhodnou vnútornou mravnou silou nazývajuc ju cnosťou.

„ Chodím totiž po obci a nerobím nič iné len presviedčam mladých i starých, aby sa v prvom rade a tak usilovne nestarali ani o telo , ani o peniaze ako o DUŠU , aby bola čo najlepšia a hlásam : „ Cnosť nevznikla z bohatstva, ale z cnosti bohatstvo i všetko ostatné dobro pre ľudí v súkromnom i verejnom živote ! “ “*11 „Ale, že práve mňa dal boh obci , mohli by ste poznať aj z toho : veď sa to nepodobá konaniu ostatných ľudí, že ja po toľké roky zanedbávam svoje súkromné veci, trpím ich zanedbávanie a stále sa zaoberám vašimi vecami , každého súkromne navštevujem ako otec alebo starší brat a presviedčam ho aby sa staral o svoje zdokonalenie. “ *12 Hoci sa uvedeným enlektickým prístupom Sokrates stáva de facto učiteľom svojim hlavne mladým partnerom v dialógoch, on sám to podáva ako sebazdokonaľovanie na základe vzájomnosti. V dialógu s Alkibiadesom to vyjadruje :

Sokrates :„ Nuže muj milý, věř mě i tomu nápisu v Delfech  /  Poznaj sám sebe / a věz že to jsou
                    naši protivníci a ne ti, na které ti pomýšliš; ty bychom ničím jiným nemohli překonat
                    leda přičinlivosti a odborným uměním. Nedosáhneš li těchto věcí, nedosáhneš ani
                     toho, aby ses stal prosnulým mezi Helleny a barbary, po čem jak se mi zdá, toužiš 
                     jako nikdo jiný po ničem jiném.

Alkibiades : Jakou to péči Sokrate je třeba vynakládati ? Mužeš mi to vyložit ? Vždyť se nade

                    všechno podobá, že si řekl pravdu.

Sokrates : Áno , ale je to věc společného uvažováni, jakým spusobem bychom se stali co

                   nejlepšími. Neboť si nemysli, že já mluvým o tobě, jak se máš vzdělat, a o sobě ne;
                   vždyť se od tebe neliším ničím než jedním.  “   *13

Touto starostlivosťou o dušu Sokrates myslí starostlivosť o človeka, lebo citujem priamo Sokratesa, (vetou nasledujúcou po logickej argumentácií o užívanom a užívateľovi ) : „ Nuže musí ti být jěšte nějak jasněji dokázano, že duše jest člověk ? “ *14 Patočka to vysvetľuje takto : „Ale je to vnitřní osud, vnitřní určení člověka. Duše rozhoduje o sobě samé a má k tomuto cíli moc, která je jen jí vlastní — poznání pravdy, sílu rozeznání dobrého a zlého. To v nás tedy, co o sobě samém konečně rozhoduje na základě poznání dobrého, je duše u Sokrata. „*15 „Všecky krátkodeché mravní soudy musí být podrobeny zkoušce, a už to je samo životní rozvrh: vědomě žít, zkoušet se. A jelikož vědomě žít a zkoušet se předpokládá jediné nejvyšší životní, je výzva k tomuto žití vědomému výzvou k žití jednotnému, koncentrovanému, v sobě upevněnému, je tvorbou tohoto pravého a upevněného života. Sokratova výzva k starosti o duši se tedy konkretizuje v životní rozvrh negativně-pozitivního vztahu k lidskému dobrému. Je nyní patrno též, jak se v ní splňuje výzva delfského boha, poznej sebe sama, tj. sebe ve svém lidství, ve své omezenosti; poznej svou mez. ...A tak je počátkem nového, tj. mravního života, vynořování naší bytosti jako vpravdě jsoucí, nerozrušené vnitřní sklerózou, toto omezení: poznání sebe je na prvním místě tato skromnost nevědění o posledním podstatném. *16 Ottov encyklopedický slovník Sokratovú filozofiu vyjadruje takto : „ ...presvedčenie, že človek môže poznať dobro, a tým získať základ na osvojenie cnosti, ktorá je predpokladom šťastia. Cestou k tomu je predovšetkým poznanie seba samého a ujasnenie si základov etických pojmov, najmä pojmu cnosti. Sokratov hlavný mysliteľský prínos spočíva vo filozofickom vyjadrení práva jednotlivca na vlastné morálne rozhodovanie, na kritickú reflexiu seba samého aj celej spoločnosti. “ *17

     Keď sa vyjadrím jednoduchšie, pre mňa Sokrates predstavuje snahu o nájdenie filozofie rozhodujúcej nielen pre konkrétne konanie v danej chvíli , ale nájdenie filozofie použiteľnej  ako životná  filozofia, ako silu ktorá nám umožňuje, poznať a konať krásno a dobro a to napriek neistote i pokore, ktorou uznávame naše medze. Pri čítaní Sokrata som sa samozrejme nemohla ubránit postrehu analógie a bola som prekvapená podobnosťou hlavne v črtách života a niektorých  prístupov k témam  s  iným významným človekom, a to človekom, ktorý najviac ovplyvnil ľudské dejiny – Kristom. Viem , že táto Sokratova podobnosť samozrejme neušla neskorším filozofom a tí už podľa svojej vlastnej filozofie zdôrazňovali tú či onú Sokratovu črtu a filozofiu (Justinián, Ficinius- prekladateľ Platóna, Erazmus, Kierkegaard, slobodní myslitelia, deisti,  atď ) a  zrovnávali ho s Kristom 4, čo len ukazuje , ako bol Sokrates fascinujúca a provokujúca osobnosť evokujúca či už k vyhradeniu postoja voči nemu alebo  inšpirujúca ďalšie generácie i jednotlivca.

pozn 1

*Ak samozrejme nepočitam básne ,ktoré Sokrates možno napísal posledné dni vo väzení ako splatenie svojho dlhu muzickému umeniu.

pozn 2 Aj keď o Sokratových rodinných hodnotách by sa dalo uvažovať, čo je vidno aj v dialógu Kriton, kde hodnotí svoje potencionálne možnosti

pozn.3Vladislav Suvák :Sokrates a sokratika I. ,Vyd. Prešovskej univerzity 2015 ,pozn.150 na strane 53, „Aristoteles prisudzuje Sokratovi postoj, podľa ,ktorého ten, kto má vedenie o dobrom konaní, nekoná proti tomu, čo je najlepšie.“

pozn.4 Vladislav Suvák :Sokrates a sokratika I. ,Vyd. Prešovskej univerzity 2015 ,pozn.66 na strane 36, „Karl Joel označuje Sókrata ( proti vládnucej interpretačnej tradícii) za typického predstaviteľa gréckeho osvietenstva, ktoré reprezentuje prvá generácia sofistov. Poznamenajme že Sókratés sa voči sofistom ostro vymedzuje predovšetkým v Platónových dialógoch

pozn.5 zo spomínaných podobností je to napríklad ideál svätosti, ideál nadľudského; z lásky k ľudom sa staral o ich dušu, i nápravu, nabádal k pokore; alebo hodnotenie ako charizmatická osobnosť nespútaná spoločenskými názormi; či to, že sám nič nenapísal, mal mnoho nasledovníkov, ktorí hlásali jeho odkaz, ovplyvnil generácie po sebe a zomrel mučeníckou smtrťou, atď.

Citácie :

1 Jan Patočka : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. nakladatelství,1.vydanie 1947, str. 6
2 Platon : Obrana Sokratova ,23C
3 http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/sokrates_cassirer_e.html
4 Platon : Obrana Sokratova , 31 D-E
5 Platon : Obrana Sokratova , 21 D
6 Platon : Obrana Sokratova , 23 A-B
7 Platon : Obrana Sokratova 29B
8 Platon : Alkibiades I., vyd. Jan Laichter v Praze 1938, str. 40
9 Arno Anzenbacher : Úvod do etiky, vyd. Zvon ,1994 str.107
10 Jan Patočka : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. Nakladatelství 1947, str.90
11 Platon : Obrana Sokratova,30B
12 Platon : Obrana Sokratova 31B
13 Platon : Alkibiades I., vyd. Jan Laichter v Praze 1938, str.51
14 Platon : Alkibiades I., vyd. Jan Laichter v Praze 1938, str.64
15 Jan Patočka : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. Nakladatelství 1947, str. 109
16 Jan Patočka : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. Nakladatelství 1947, str. 115-116
17 Všeobecný encyklopedický slovník IV.zv, Ottovo nakladatelství 2005, str.208