Spinoza
„Moc s ktorou jednotlivé veci, a teda aj človek zachovávajú svoje bytie, je sama moc boha, čiže prírody(...), nie však pokiaľ je nekonečná, ale pokiaľ sa môže vysvetliť zo skutočnej esencie človeka(...). Teda pokiaľ sa moc človeka vysvetľuje z jeho činnej esencie, je časťou nekonečnej moci boha čiže prírody.... A to sa práve malo dokázať.“ 1 Tieto a mnohé podobné vyjadrenia, ktorá obsahuje dielo Etika, vydané roku 1677, zaraďuje jeho autora Barucha Benedikta Spinózu(1632-1677) k panteistom. Dielo Etika bolo celoživotným dielom filozofa B. B. Spinozu, na ktorom s prestávkami pracoval celý svoj tvorivý život, so snahou objasniť svoje chápanie sveta a filozoficky ho podať v racionalisticky stručne deduktívnom duchu. Samotný názov diela Ethica ordinare geometrico demonstrata (Etika vyložená geometrickým spôsobom) to dobre vystihuje. Spinoza bol racionalistom, tvrdil, že podstatu vecí možno poznať iba rozumom- racio, to je jediné zreteľné a pravdivé, zmyslové poznanie (empirické ) je iba povrchné a pomáhajúce. Bol ovplyvnený prevažne Réné Descartom a Giordanom Brunom. Descartovu dualisticky chápanú ontológiu vo svojich prvých spisoch kriticky rozobral ( odmietol jeho dualistické chápanie sveta a jeho koncepciu vrodených ideí ) a podal svoju monisticko-panteistickú predstavu o svete ( monistickú z hľadiska ontológie a panteistickú z hľadiska teológie.) Spinoza v diele Etika začína svoju rozpravu vysvetlením pojmu substancia, ale nie v zmysle hmoty, ale v zmysle základu, jednoty, nekonečna čiže najhlbšej podstaty, čo dobre charakterizuje aj latinský význam slova substancia „ to, co stojí vespod“ 2 Existuje len jedna substancia , tá je nekonečná (večná ), je príčinou seba samej (causa sui ), je imanentná, tvoriaca ( natura naturans ). Boh nie je mimo prírody, nad prírodou, ale v prírode, je to vlastne sama príroda. Všetko v prírode sa deje bezúčelovo ale nevyhnutne. Dalej Spinóza pokračuje vyvetľovaním pojmov atribútov ako nedeliteľných vlastností substancie ( myslenie a rozprestierateľnosť ) a tie sa prejavujú v modoch, čiže v spôsoboch existencie teda prejavovaní sa v našom svete. Všetko, čo sa deje je nevyhnutné, kauzálnou príčinou a to na telesnej ako aj duševnej rovine. Spinoza takto vyjadruje myšlienku paralelizmu a zároveň presvedčenie, že všetko je determinované svojimi podmienkami, vlastosťami, náhoda neexistuje. Medzi módami telesnosti a módami mysle nie je kauzálny vzťah 1 , ale jedny druhým navzájom zodpovedajú ( paralelizmus ). Čo sa týka etiky a s tým spojených výkladov Spinóza napriek tvrdeniu, že všetko je dané, vysvetľuje pojem slobody pre človeka v zmysle jednak pochopenia nevyhnutnosti, jednak možnosti výberu zo zákonmi a zákonitosťami daných afektov . Afekty rozlišuje ako činné a trpné, teda aktívne a pasívne, teda či sme ako ľudia aktívni, teda podporíme chopnosť nášho tela konať alebo schopnosť našej mysle myslieť. Spinoza uznáva iba tri základné afekty : radosť, smútok a žiadostivosť ( snaha o sebazáchovu - pud sebazáchovy alebo podľa novšej interpretácie R.Misrahiho nazývaný túžbou 2). Dokopy vymenúva 48 afektov. Príklad zlých afektov, ktoré nie sú cnosťou 3: preceňovanie, podceňovanie, súcit, nenávisť, hnev, ľútosť, pokora, melanchólia, smútok. Zdokonaľovanie človeka a jeho smerovanie k dobru je závislé od úrovne poznania, na akú sa človek dopracoval. Túto úroveň možno dosiahnúť prostredníctvom rozumu „Trvdenie 52 . Spokojnosť so sebou samým môže vznikať z rozumu a len spokojnosť, ktorá vzniká z rozumu, je najvyššia možná spokojnosť. Dôkaz. Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vznikla z toho, že človek premýšľa sám o sebe a o svojej schopnosti konať.“4 Táto téma bola pre Barucha Spinozu citlivá vzľadom k jeho osobnej histórii a je zrejmé, že sa voči téme sebaúcty a hľadania zmyslu existencie vymedzoval. Baruch Benediktus Spinoza sa narodil v židovskej amsterdamskej rodine, ktorá do Holanska utiekla po prenasledovaní v Španielsku. Mal excelentné nadanie na štúdium, dostal vzdelanie, ale skoro sa pripojil k voľnomyšlienkárskej skupine a svoje názory prezentoval až priveľmi otvorene a úprimne, nepoužívajúc alegórie a metafóry. To viedlo k jeho exkomunikácií zo židovského spoločenstva a uvalenej strašnej kliatby , ktorá zahŕňala, doslova život ohrozujúce veci. „ …..a vynášame všetky kliatby, ktoré sa zvestujú v zákone. Nech je prekliaty vo dne , nech je prekliaty v noci, nech je prekliate jeho líhanie, nech je prekliate jeho vstávanie....so všetkými zlorečeniami nebies... Majte sa na pozore, aby sa s ním nikto ústne ani písomne nestýkal, aby mu nikto nepreukázal ani čo najmenšiu priazeň, aby sa nikto k nemu nepriblížilna štyrilakte a nikto nečítal spis, ktorý on vytvoril alebo napísal .“ Po opustení bydliska žil veľmi asketicky a skromne. Jeho teologicko - politickú rozpravu, v ktorej sa pokúsil o vedeckú kritiku Biblie (tu sa venoval viac starému zákonu, čo je vzhľadom na jeho bývalé zázemie pochopiteľné a nový zákon chápal ako ozajstné prirodzené náboženstvo – teda spôsob života Krista v láske k bližnemu, nie zjavenie sa Boha) ostro odsúdili aj ostatné cirkvi. Svoj hlavný spis Etika ako aj iné diela sa rozhodol vydať až po smrti a úzkostlivo ho dovtedy, viac ako dva roky po úplnom dokončení, strážil v zásuvke svojho stola. To sa aj vďaka jeho priateľom podarilo a dielo vyšlo ešte v roku jeho úmrtia. Svoje východisko a životné zistenie vyjadril aj v často citovanom výroku : „Keď ma skúsenosť naučila, že všetky javy, čo sa v pospolitom živote zväčšia vyskytujú, sú márnosti a daromnosti, keď som videl, že všetko, čoho som sa bál a o čo som sa bál, nemá v sebe nič dobrého ani zlého, iba pokiaľ to mnou duševne otriaslo, predsa som si len zaumienil pátrať či jestvuje niečo, ….čoho nájdením a dosiahnutím by som sa naveky ,ustavične a nesmierne tešil a radoval“1 Tento citát sa nachádza v Spinozovom diele Rozpravy o zdokonaľovaní rozumu, a už názov napovedá, kde našiel východisko.
Niektoré pozoruhodné citáty o šťastí, cnosti a prirodzenosti človeka objasňujú aj Spinozov postoj k etike. Z kapitoly O ľudskej neslobode alebo o sile afektov :
„….Netúžime po niečom ,lebo to pokladáme za dobré, ale naopak, pokladáme niečo za dobré, pretože sa o to usilujeme, chceme to, túžime po tom.“2 Tvrdenia 35 „ Pokiaľ ľudia žijú podľa rozumu, potiaľ sa vždy nevyhnutne zhodujú so svojou prirodzenosťou .“3 Tvrdenie 21 : „Nikto nemôže túžiť, aby bol šťastný, dobre konal a dobre žil, kto by zároveň netúžil po tom, aby bol, konal a žil, t.j. aby skutočne existoval“ 4 Tvrdenie 36 „ Najvyššie dobro je spoločné všetkým tým, ktorí idú cestou cnosti, a všetci sa môžu z neho tešiť rovnako.“5 Šťastie vrcholí v rozumovej láske k Bohu ( amor Dei intellectualis). A keďže Boh rovná sa príroda a vlastne všetko, čo existuje, rozumová láska zahŕňa tešenie sa a radosť zo všetkého okolo. Podľa tohto vnímamie sveta- prírody možno Spinozu nazvať slovami nemeckých romantikov, na rozdiel od neskorších marxistov, ako „človeka spitého Bohom“. To je pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy že Spinoza si bol vedomý svojej dedičnej smteľnej choroby-tuberkulózy a ako taký sa tešil z každého dňa a každého prejavu prírody. Lásku k bohu teda chápe ako lásku ku svetu, prírode a človeku, ale chápe ju ako racionálnu, vedeckú výpravu do spoločenských vzťahov, podopretú kritikou nedostatočného kresťanstva. Jeho Etiku teda nemožno označiť za kresťanskú ale za stoickú, v zmysle stoického vyjadrenia „ Nemôže žiť blažene nikto, kto dbá len o seba, kto všetko obracia len na svoj prospech: ak chceš žiť pre seba, musíš žiť pre blížneho.“1 Kritika : Spinoza ovplyvnil mnohých humanistov a filozofov, napríklad Shopenhauera, Nietzcheho, Herdera, Goetheho; pekne o ňom písal veľký nemecký básnik Lessing. Jeho filozofia má však tendenciu k fatalizmu, poznanie má hodnotu rovno súhlasu a jeho filozofia je zameraná veľmi teoreticky- rodinné hodnoty prakticky neobsahuje a nepochopil myšlienku sebaobetovania.2 Mnohé jeho koncepcie vychádzajú z toho, čo prežil a reflektoval. Keby nežil v dobe populárneho mechanistického chápania sveta, aj jeho spôsob podania etiky ako matematicko-principiálny by bol iný, aj keď v dejinách filozofie sa uvedená koncepcia dokazovania občas vyskytuje ( F.Bacon, L.Wittgenstein) Osobne si myslím, že pokiaľ by sme boli súčastou imanentnej prírody ako boha a božie myslenie je ako jediné božie myslenie v nás, monistické chápanie sveta by sme mali chápat zo svojej podstaty a nebolo by treba zložité vysvetľovania s nejasným a neurčitým pochopením. Bolo by nám to zo svoje podstaty jasné, stačilo by sa ponoriť do seba a splynúť s celým vesmirom. Na druhej strane jeho teória jednej substancieje zaujímavá, keďže podľa posledných teórii kvantovej fyziky, rozložené na najmenšie nám poznateľné čiastočky, vesmír so všetkými atribútmi má iba jednu časticovo/ vlnovú podstatu a tá je základom všetkej hmoty, ktorá svojimi vlastnosťami vlastne hmota nie je. Podľa slov súčasného astronóma 3, v porovnaní so zhustenou nám nepochopiteľnou energoiu /hmotou vo vesmíre „je človek strašne priesvitný “a málo hmotný . Ale sme entita schopná abstraktne uvažovať, rozoberať vlastnú existenciu, reflektovať a hodnotiť seba i utvárať svoje prostredie a snáď sa takto v nás prejavuje to, čo mnohí filozofi nazývali Imago Dei.--Romain (diskuse) 25. 10. 2016, 08:18 (CEST)romain 25.10.2016
Odkazy pod čiarou : 1.Filozofické odkazy : Spinoza, red. PhDr. Teodor Munz,CSc, vyd .Pravda 1986, str.238. Všetky ďalej ostatné citáty z diela Etika sú uvedené práve z tohto knižného vydania 2.Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007, str.247 3.Dejiny etického myslenia, ed. A.Remišová , Kalligram, Bratislava 2008, str.241 4.Interpretácií Spinozovej etiky a imanencie vcez pohľade R.Misrahiho sa venuje Dagmar Smreková v článku v časopise Filozofia 5/2004, str.318-333 5.Str.269-276 6.str.274 7.-11. str.5,175,259,260,250 12.Teodor Munz: Baruch Benedictus Spinoza (1632-1677), vyd. Veda SAV, 1977, str.106-107 13. Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007, str.253
Zdroje :
1. Dejiny etického myslenia, ed. A.Remišová , Kalligram, Bratislava 2008, str.241 2. Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007 3.Filozofické odkazy : Spinoza, red. PhDr. Teodor Munz,CSc, vyd .Pravda 1986 4.Teodor Munz: Baruch Benedictus Spinoza (1632-1677), vyd. Veda SAV, 1977, str.106-107
5. Michal Suchý, Vlasta Jaksicsová : Malá antológia z diel filozofov I. , Slov. Pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1991
6. Dejiny filozofie , Slov. Pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 2008
7. Všeobecný encyklopedický slovník, zv.IV, Ottovo nakladatelství, Praha 2005
8. Dagmar Smreková : Imanencia a etika. Spinoza optikou Roberta Misrahiho . In: Filozofia ,59, 5/2004, str.318-333